Tomáš Procházka: Pohyb je voda, z ktorej sa už nevynorím

foto: Radovan Dranga

foto: Radovan Dranga

Nezá­vis­lá diva­del­ná scé­na na Slo­ven­sku v posled­nom obdo­bí vidi­teľ­ne oži­la. Zrej­me je to i vďaka prí­le­vu nových výraz­ných osob­nos­tí, kto­ré majú chuť tvo­riť a expe­ri­men­to­vať. Jed­ným z nich je i reži­sér Tomáš Pro­cház­ka, kto­rý kon­com minu­lé­ho roka odpre­mi­é­ro­val imer­zív­ny site spe­ci­fic pro­jekt Ľudia.Levy.Orly.Jarabice. v legen­dár­nom bra­ti­slav­skom Subclu­be. Do kon­ca sezó­ny však toho chys­tá ešte oveľa viac a zdá sa, že o expe­ri­men­ty nebu­de núdza.

Ako vzni­kol kon­cept „tech­no Čaj­ky“?
Nápad uro­biť taký­to typ insce­ná­cie vo mne ležal už veľ­mi dlho. Pre­lo­mo­vou inšpi­rá­ci­ou sa sta­la výsta­va Pet­ra Baré­ny­i­ho Try­ing To For­get, kto­rá sa zao­be­ra­la feno­mé­nom par­ty. Čecho­vo­va Čaj­ka do toh­to nápa­du prišla až neskôr. Na jed­nej par­ty som si spo­me­nul na Ninin mono­lóg, kto­rý začí­na slo­va­mi: „Ľudia, levy, orly a jara­bi­ce, paro­ha­té jele­ne…“ Pozrel som sa oko­lo seba, na všet­kých tých ľudí a uve­do­mil som si, že prá­ve toto je súčas­ný Čechov. A keď som si zno­va pre­čí­tal Čaj­ku, celé to zača­lo dávať logi­ku. Zra­zu bolo jas­né, že nepôjde o typic­kú štvor­ho­di­no­vú insce­ná­ciu Čecho­va, ale vývoj všet­kých vzťa­hov sa zúži na prie­beh jed­né­ho veče­ra v tech­no klu­be. Sta­čí zme­niť scé­nic­ké poznám­ky a pro­stre­dia – úvod­ný dia­lóg Máši a Med­ve­den­ka sa už nede­je na bre­hu jaze­ra, ale za sto­lom v klu­be – a zra­zu sa obja­vu­je cel­kom nový a aktu­ál­ny kon­text. Vedel som, že toto je tá správ­na ces­ta, už som len potre­bo­val dať doko­py dosta­točne vyzre­tý herec­ký kolek­tív, kto­rý by bol schop­ný sta­vať na impro­vi­zá­ci­ách, na ich vlast­ných názo­roch na Čecho­vo­ve posta­vy v súčas­nom kon­tex­te a v cel­kom novom pro­stre­dí. No a Subclub, ale­bo ako ho všet­ci volajú „Účko“, bol jas­nou voľ­bou, pre­to­že pred­sta­vu­je akú­si čier­nu die­ru, v kto­rej čas ply­nie cel­kom inak. A súčas­ne sa dob­re hodí k špi­ne a maso­chi­zmu, kto­rý ply­nie zo vzťa­hov med­zi postavami.

Ľudia.Levy.Orly.Jarabice. nie je prvý pro­jekt také­ho­to dru­hu. Imerz­né site spe­ci­fic diva­dlo pri­nies­li už v lete tvor­co­via z DPM v spo­lu­prá­ci s Petrou Tej­no­ro­vou. Ako vní­maš aktu­ál­ne pre­ni­ka­nie alter­na­tív­nych fori­em na našu diva­del­nú scé­nu?
V posled­nom čase sa inten­zív­ne uka­zu­je, že slo­ven­ský divák vôbec nie je naiv­ný, ale prá­ve nao­pak. Vyví­ja sa a má záu­jem o súčas­nú expe­ri­men­tál­nej­šiu tvor­bu. To, čo sa môže zdať ako risk, ním už v sku­toč­nos­ti nie je. Pre­sved­čil som sa o tom počas pro­jek­tu KAFKA.DREAMING. Ešte pred pár rokmi by taká­to insce­ná­cia moh­la mať v Bra­ti­sla­ve reál­ny divác­ky pro­blém. Napro­ti tomu po pre­miére v roku 2015 bola kaž­dá jed­na reprí­za takmer vypre­da­ná. Rov­na­ko o tom sved­čí úspech imer­zív­nej Poru­chu Diva­dla DPM či insce­ná­cie Fan­ny a Ale­xan­der v Slo­ven­skom národ­nom diva­dle. Obe die­la pon­ú­kajú v kon­tex­te slo­ven­ské­ho diva­dla nové insce­nač­né postu­py a for­my. Ten­to pro­gre­sív­ny jav záro­veň vytvá­ra aj kva­lit­né pod­hu­bie pre tak potreb­nú výme­nu gene­rá­cie. V momen­te, keď sa v inšti­t­úci­ách vyme­nia gene­rá­cie, bude slo­ven­ské diva­dlo môcť začať krá­čať s dobou. Teraz je ešte dôle­ži­tou úlo­hou nás diva­del­ní­kov, aby sme konečne presta­li všet­ko ška­tu­ľ­ko­vať: jed­no je main­stre­am, dru­hé zasa avant­gar­da a pod. Všet­ci sme na jed­nej lodi, všet­ci robí­me ume­nie a náš trh je prí­liš malý na to, aby sme sa selek­to­va­li takým­to spôsobom.

Kaž­dá z tvo­jich insce­ná­cií je v nie­čom špe­ci­fic­ká — vo výbe­re a spra­co­va­ní témy, v pou­ži­tí for­mál­nych pro­stried­kov… Je to tak, že pro­gra­mo­vo od die­la k die­lu skú­šaš nové a nové spô­so­by, ale­bo len skrát­ka stá­le hľa­dáš ten správ­ny insce­nač­ný jazyk?
Za pre­lom v rám­ci svo­jej tvor­by pova­žu­jem pro­jekt KAFKA.DREAMING. Vďaka nemu som si určil smer, kto­rým sa chcem ube­rať a záro­veň som stra­til strach pra­co­vať voľ­ne s pôvod­ným tex­to­vým mate­ri­á­lom. V sku­toč­nos­ti je to však stá­le tak pol na pol. Pod­ve­do­me naďa­lej hľa­dám ten svoj jazyk. Cítim však, že sa veci poma­ly for­mujú. Naprí­klad viem, že nikdy nebu­dem typom reži­sé­ra, kto­rý insce­nu­je text tak, ako je napí­sa­ný. Vždy bude pre mňa skôr odra­zo­vým mos­tí­kom. Ďal­ší spo­juj­úci prvok vidím v mojom osob­nom poci­te nespo­koj­nos­ti so spo­loč­nos­ťou, kto­rý sa istým spô­so­bom obja­vu­je vo všet­kých mojich inscenáciách.

Ako vyze­rá tvoj sys­tém tvor­by? Zvyk­neš mať jas­ne urče­nú kon­cep­ciu, ale­bo sa len poma­ly kryšta­li­zu­je počas tvo­ri­vé­ho pro­ce­su?
Pri­o­rit­ným je pre mňa vždy herec­ké obsa­de­nie. Aj pri Čaj­ke som hneď od zači­at­ku vedel, že Bar­bo­ra Andre­ši­čo­vá bude Arka­di­no­vá a Bra­ňo Mos­ný bude Treplev. Potom pri­chá­d­za prvot­ný nápad, ako by som kon­krét­ne die­lo chcel robiť. Túto pred­sta­vu násled­ne skú­mam zo všet­kých strán, zis­ťu­jem a sám sebe argu­men­tu­jem, pre­čo prá­ve tak­to a záro­veň dávam doko­py ďal­šie impul­zy a inšpi­rá­cie. Ako­náh­le to pri­po­mí­na kom­pakt­ný celok, nado­bud­nem dosta­toč­né seba­ve­do­mie prísť s kon­cep­tom pred her­cov. A to, čo sa deje potom, je už voľ­ný spád… Sna­žím sa celý tím vní­mať ako spo­lu­tvor­cov. Nikdy som nemal a ani nebu­dem mať s her­com direk­tív­ny vzťah. Prá­ve nao­pak, je pre mňa inšpi­ruj­úce pra­co­vať s her­co­vou fan­tá­zi­ou v kon­tex­te mojej kon­cep­cie a viesť s ním kon­štruk­tív­ny dia­lóg. Tomáš Pro­cház­ka spred troch rokov by si o kon­krét­nom titu­le naštu­do­val kvan­tum kníh, pozrel by si množ­stvo sta­rých insce­ná­cií a až potom by hľa­dal spô­sob, ako sa to dá uro­biť. V tej­to chví­li je pre mňa ale dôle­ži­tý mate­ri­ál a kva­lit­ní part­ne­ri — či už her­ci ale­bo dra­ma­turg, s kto­rý­mi doká­žem spo­lu­pra­co­vať v rám­ci svoj­ho voľ­né­ho a ule­te­né­ho jazyka.

V istých bodoch sa tvoja tvor­ba pre­lí­na aj s pohy­bo­vým a taneč­ným diva­dlom. Režij­ne si dokon­ca spo­lu­pra­co­val na nie­koľ­kých taneč­ných insce­ná­ci­ách. Nakoľ­ko je pre tvo­ju tvor­bu pod­stat­né pohy­bo­vé vyja­dre­nie?
Pohyb je pre mňa roz­ho­duj­úci. Do veľ­kej mie­ry za to môže reži­sér­ka Júlia Rázu­so­vá, kto­rej spô­sob tvor­by a prá­ca s pohy­bom ma inšpi­ro­va­li už na ško­le. A rov­na­ko za to môže aj Rose Bru­ford Colle­ge, kde som absol­vo­val na zákla­de Jul­ki­no odpor­úča­nia štu­dij­ný pobyt. Prvý­krát som inten­zív­nej­šie pra­co­val s pohy­bom pri insce­ná­cii tex­tu Por­trét Dory od Hélè­ne Cixous. Vte­dy som sa spo­znal s cho­re­o­gra­f­kou Mar­tou Polá­ko­vou, s kto­rom s istý­mi prestáv­ka­mi spo­lu­pra­cu­jem dote­raz. Či už na úrov­ni kon­zul­tá­cií, ale­bo pri spo­ločnej tvor­be ako to bolo v prí­pa­de Poci­to­vé­ho RozU­me­nia, ale­bo naj­no­všie Tanečnej lek­cie. Pohyb je oveľa oslo­bod­zuj­úcej­ší a pod­net­nej­ší ako bež­ná čítač­ka, pre­to ho vyu­ží­vam aj pro­stred­níc­tvom impro­vi­zá­cií pri sta­va­ní mizanscén. Dvoj­ho­di­no­vá impro­vi­zá­cia doká­že posta­viť celú insce­ná­ciu. Pohyb je pre mňa veľ­ká inšpi­rá­cia a záro­veň pozna­nie, z tej­to vody sa už nevynorím.

V pro­jek­te KAFKA.DREAMING si si prácu s pohy­bo­vým vyja­dre­ním vysk­ú­šal aj na vlast­nej koži. Ako si sa cítil v pozí­cii per­for­me­ra?
Moje roz­hod­nu­tie účin­ko­vať v KAFKA.DREAMING. prišlo už na zači­at­ku tvo­ri­vé­ho pro­ce­su. Stá­le som však nad tým váhal a až pár týžd­ňov pred pre­mi­é­rou som sa s tou­to myšli­en­kou na pev­no sto­tož­nil. Páči­la sa mi prá­ve tá pred­sta­va kon­tras­tu: na javis­ku je jed­no veľ­mi fle­xi­bil­né a pohy­bo­vo nada­né telo Pet­ra Tilaj­čí­ka a vedľa neho je posta­ve­né veľ­ké nemotor­né telo, kto­ré sa hýbe ťar­ba­vo a ťaž­ko­pád­ne. Veľa kri­ti­kov ten­to kon­cept nepo­cho­pi­lo a hod­no­ti­li ma na zákla­de reál­nych taneč­ných kri­té­rií. Bola to však pre mňa neu­ve­ri­teľ­ne oslo­bod­zuj­úca skú­se­nosť, kto­rá rást­la z reprí­zy na reprízu.

Napriek aktu­ál­ne znač­né­mu roz­ma­chu zakla­da­nia nových diva­del­ných súbo­rov či vzni­ku tvo­ri­vých zosku­pe­ní, ty zostá­vaš skôr tvor­com soli­té­rom. Navy­še pôso­bíš skôr na poli nezá­vis­lé­ho diva­dla. Čo ti to pri­náša?
Výho­dou je, že nie som via­za­ný k žia­d­ne­mu dra­ma­tur­gic­ké­mu plá­nu, sám si vymys­lím pro­jekt, na kto­rom chcem pra­co­vať. Mám abso­l­út­nu slo­bo­du vo všet­kom, zosta­vím si vlast­ný tím spo­lu­pra­cov­ní­kov, sám si určím koľ­ko si za to zapla­tím. V tom­to by som neme­nil. Nevý­ho­dou nezá­vis­los­ti je, že nie vždy mám robo­tu. Sám seba navy­še vní­mam ako rizi­ko­vé­ho pra­cov­ní­ka pre kamen­né divad­lá, pre­to­že im nemô­žem zaru­čiť, že uro­bím „nor­mál­nu“ pek­nú insce­ná­ciu. Na nie­čom takom strosko­ta­la aj Zim­ná ces­ta v Mest­skom diva­dle Žili­na. Môj ume­lec­ký názor a prehna­ná ambi­ci­óz­nosť sa dosta­li do kon­flik­tu s bež­ným divá­kom regi­o­nál­ne­ho diva­dla. V bud­úcnos­ti však mám ambí­cie zalo­žiť si vlast­né zdru­že­nie, kto­ré by naj­skôr pokrý­va­lo pri­o­rit­ne moje pro­jek­ty a neskôr by fun­go­va­lo aj ako zjed­no­cuj­úci prvok pre via­ce­rých nezá­vis­lých tvor­cov. Obzvlášť pre takých, ktorí majú svoj názor a ktorí nere­ží­rujú podľa neja­kej šablóny.

Aké diva­del­né pro­jek­ty ešte plá­nu­ješ v aktu­ál­nej sezó­ne?
Pred pár týždňa­mi sme so skve­lým tímom dokon­či­li per­for­man­ciu Veľ­ká potre­ba v Štúdiu 12, čo bol veľ­mi prí­jem­ný a oddycho­vý tvo­ri­vý pro­ces. Naj­čer­stvej­šou pre­mi­é­rou je pro­jekt Dotyk s taneč­níkmi z novej for­má­cie mimo­Os, s kto­rý­mi som sa stretol už pri Poci­to­vom RozU­me­ní. Kon­cep­ci­ou insce­ná­cie je výskum doty­ku a dotý­ka­nia sa, čo je téma mne veľ­mi blíz­ka. Na pro­jek­te par­ti­ci­po­val aj skve­lý cho­re­o­graf a môj dra­hý pri­a­teľ Peter Šavel, s kto­rým si od prvej spo­lu­prá­ce veľ­mi rozu­mi­e­me. Pre­mi­é­ra pre­beh­la v pries­to­roch Novej Cver­nov­ky , resp. Che­mič­ky. Čaká ma ešte nároč­ný skú­šob­ný pro­ces s diva­dlom DPM, s kto­rý­mi budem pri­pra­vo­vať dru­hé pokra­čo­va­nie tri­ló­ge „Stra­te­ná gene­rá­cia” pod názvom OEDIPUS REX (Mommy Dea­rest). Mala by to byť aká­si vari­á­cia na oidi­pov­ský mýtus a tému vyrov­ná­va­nia sa s minu­los­ťou, respek­tí­ve zatvá­ra­nia očí pred minu­los­ťou. Na kon­ci sezó­ny začnem pra­co­vať aj na novej insce­ná­cii pre bra­ti­slav­ské Diva­dlo Aréna.

Publikováno
V rubrikách Rozhovory

Od Katarína Cvečkova

Divadelná kritička. Doktorandka na Katedre divadelných štúdii na Vysokej škole múzických umení, kde sa venuje prienikom medzi divadlom, performanciou a tancom v rámci súčasnej slovenskej nezávislej scény. Päť rokov pôsobila v časopise kød – konkrétne o divadle, ktorý vydáva Divadelný ústav Bratislava. Je spoluzakladateľkou kultúrneho spolku MLOKi a šéfredaktorkou internetového magazínu o divadle a kultúre mloki.sk. Okrem týchto dvoch platforiem pravidelne prispieva do ďalších médií a vedie rôzne festivalové spravodaje. Posledné roky sa venovala aj výberu inscenácií pre divadelné festivaly (Nová dráma, Dotyky a spojenia Divadelná Nitra).